"Klop! Klop! Klop!" ozvalo sa na dvere čokoládovne. Kakaovník

a Čokoládka sa ponáhľali otvoriť.

   "Čo si želáte?" spýtal sa Kakaovník staršieho urasteného muža

s bradou.

   "Čo ma nepoznáš? Veď to som ja, Mikuláš," pripomenul sa

Kakaovníkovi.

   "Naozaj? A kde máš kostým?" nešlo mu do hlavy, prečo by Mikuláš chodil v modrých kockovaných nohaviciach so žltou košeľou.

   "Čo sa toľko čuduješ! Keď nenosí sladkosti, chodí oblečený ako každý iný muž," smiala sa Čokoládka. "Poďte dovnútra, nech neprechladnete!"

   "Konečne!" vydýchol si Mikuláš a spokojne sa usadil vo veľkom

kresle pre hostí. "Dúfam, že máte na sklade dosť sladkostí. Prišiel som si objednať tú najsladšiu čokoládu pre všetky poslušné deti," zahlásil a pohladkal si svoju dlhú kučeravú bradu.

   "Dobre som počula? Najsladšiu? A ty vari nevieš, že cukor vôbec nie je zdravý?" zháčila sa Čokoládka.

   "Deťom by viac prospelo ovocie a zelenina," trpezlivo vysvetľovala.

   "Navyše máme jedno pravidlo. Deti, ktoré chcú jesť sladké maškrty, musia v ten deň zjesť niečo zdravé," doplnil ju Kakaovník.

Mikuláš sa začal smiať, až sa mu natriasala brada. Čokoládke sa zdalo, že mu od smiechu tečú aj slzy. 

   "Čo mi to tu rozprávate? Každý rok dávam deťom sladkosti, tak budem aj teraz!" nedal sa Mikuláš. "Ja si bez sladkej mliečnej čokolády neviem predstaviť ani jeden deň," poučoval ich.

   "No zbohom!" Čokoládka prevrátila oči dohora.

   "Mikuláš, buď taký dobrý a otvor ústa!" požiadala ho.

   "Presne tak, ukáž nám zuby, isto-iste nechodíš pravidelne k zubárovi," naliehal Kakaovník.

   "Ešte to tak, zuby vám ukazovať!" protestoval Mikuláš.

   "Ale ak nám ich ukážeš, dostaneš potom odmenu," vyjednávala

Čokoládka.

   "Keď tak naliehate, dobre teda," voľky-nevoľky privolil. "Ááááá,"

otvoril ústa a Kakaovník si pohotovo posvietil baterkou, aby

s Čokoládkou lepšie videli. 

Pre dokončenie príbehu sa zaregistrujte alebo si objednajte všetky rozprávky v knižke.